Sám som viac než 15 rokov poľovník a predstava, že slovenské poľovníctvo a poľovníkov niekto, až tak silno nenávidí ma prekvapila. Nemilo.
Začiatkom mesiaca december minulého roku zverejnil p. Michal Andel na svojom blogu na SME, článok s názvom „Poľovníctvo na Slovensku - 2 roky príhod a skúseností“ .
Úvodom by som chcel zdôrazniť, že ma veľmi mrzí usmrtenie psa, ktorý autorovi patril. Pes (s výnimkou psíkov prikovaných reťazou k múru za účelom produkcie šteniat) je spravidla platným členom chovateľovej rodiny, venujem sa poľovníckej kynológii, chovám poľovné psy, a preto chápem ako sa autor musel cítiť, keď bol jeho pes násilne usmrtený. Súčasne, ale uvádzam, že pokiaľ k takémuto konaniu došlo a autor mal pocit, že konkrétny poľovník porušil zákon, mal začať uvedené, podľa jeho názoru „protiprávne konanie“ oficiálne riešiť. Práve v administratívnom, či súdnom konaní by sa mala hľadať odpoveď na otázku, či bolo, resp. nebolo konanie poľovníka súladné s ust. § 29 ods. 1 písm. f/ zákona o poľovníctve. V prvom svojom článku autor píše, že v trestnom konaní (asi teda, keďže súčasne píše, že podal trestné oznámenie) bolo vypočutých 16 poľovníkov, no nenašiel sa strelec, hoci jeho pes bol usmrtený „z 8 metrov a s brokovnicou“. Na inom mieste na internete už píše, že strelcom bol poľovnícky hospodár dotknutého poľovného revíru a teda konkrétna osoba. Výsledok administratívneho konania, však už autor neprezrádza a teda nevedno, či bolo konanie poľovníka štátnym orgánom označené ako rozporné so zákonom.
Vzhľadom na následnú reakciu autora ohľadne snahy o „reguláciu poľovníctva“ však možno usúdiť, že práve naopak od názoru autora, bolo usmrtenie psa vyhodnotené ako zákonné a autor si dodnes nepriznal vlastné pochybenie, pretože ak by mal psa počas prechádzky v lese na vôdzke, tak k incidentu by vôbec nedošlo. Zato sa ale autor rozhodol pourážať všetkých poľovníkov a vôbec všetko, čo je so slovenským poľovníctvom spojené, keďže práve toto považuje za riešenie nešťastnej a smutnej udalosti, ktorá ukončila život jeho psa.
Nechcem tu rozvíriť diskusiu o tom, že poľovníci, si uzurpovali právo pohybovať sa po lesoch. Vôbec nie. Ani to nieje pravdou. No je si potrebné uvedomiť a prijať fakt, že žijeme v priestore, kde platí určitý právny poriadok. Jeho súčasťou sú okrem iného aj normy, ktoré dovoľujú voľný pohyb osôb po lesných pozemkov a zber lesných plodín, no naopak zakazujú voľný pohyb psa v lese. Kto to nerešpektuje, musí si byť vedomý následkov.
Ohľadne autorových argumentov (uvedených v označenom článku pod č. 1 až 7) v spojitosti s niekoľkými jeho myšlienkami prezentovanými v ostatných článkoch, si dovoľujem uviesť, že s nimi jednoducho nesúhlasím.
Na území Slovenskej republiky žije značná populácia voľne žijúcej zveri. Druhovo je rôznorodá a bez zbytočného preháňania možno skutočne povedať, že táto rozmanitosť je bohatá. Je to bohatstvo, na ktoré môžu byť všetci obyvatelia našej krajiny právom hrdí a všetkým by nám malo záležať na tom, v akom stave toto bohatstvo zanecháme našim potomkom.
Poľovníci zver delia na zver pernatú a srstnatú, pričom v rámci srstnatej zveri rozlišujeme zver raticovú (najčastejšie zver jelenia, dančia, srnčia, muflonia a diviačia) a veľké šelmy, resp. poznáme aj zver malú, kde radíme zver bažantiu, zajačiu a jarabičiu. Toto členenie je alfou a omegou pre činnosť poľovníkov, pretože zver podliehajúca tzv. poľovníckemu plánovaniu je zver raticová, zver malá a jariabok lesný. Inak povedané, pre každú jednu poľovnícku sezónu (trvá od začiatku jari príslušného kalendárneho roku do konca zimy nasledujúceho kalendárneho roku) je poľovníckymi plánmi (schvaľuje ich štátny orgán pre každý poľovný revír jednotlivo) stanovené, koľko zveri raticovej, malej a jariabkov lesných môžu (musia) poľovníci v poľovnom revíri uloviť. Poľovnícke plány musia zabezpečiť trvale udržateľné obhospodarovanie a využívanie zveri, ochranu a zachovanie jej genofondu a zachovanie biodiverzity. Musia sa zostavovať tak, aby rešpektovali potrebu ochrany prírody a krajiny, potrebu ochrany poľnohospodárskej výroby a lesnej výroby pred škodami spôsobenými zverou a aby zabezpečovali ochranu zdravia a bezpečnosti obyvateľov Slovenskej republiky (§ 30 ods. 2 zákona č. 274/2009 Z.z.)
Autor (súladne s názorom p. Lukáča, náčelníka Lesoochranárskeho zoskupenia VLK) v podstate tvrdí, že lov zveri je nesprávnym počinom, pretože príroda sa sama vysporiada s početnými stavmi zveri a to najmä prostredníctvom ich lovu vlkom (pravdepodobne myslia i inými šelmami) a súčasne, že práve poľovníci zapríčinili, že je voľne žijúca zver početná, pretože ju v zime kŕmia a nesprávne ju lovia.
Poďme sa teda na úvod pozrieť na tú samoreguláciu. Z Poľovníckej štatistickej ročenky SR 2016 spracovanej Národným lesníckym centrom so sídlom vo Zvolene vyplýva, že pri najexponovanejších druhoch našej zveri (zver jelenia, dančia, srnčia, muflonia a diviačia) bolo počas jarného sčítania vyčíslené, že na našom území žilo 249 612 ks. zveri, pričom na konci sezóny bolo konštatované ulovenie celkom 130 660 ks. zveri. Uvedené počty sa pritom každoročne zvyšujú, hoci poľovníkom sa každoročne darí plniť plány chovu a lovu na vysoké percento.
Ak by sme dali na autora (prípadne jeho poradcov), naše šelmy by teda mali uloviť a zožrať viac než 130 tis. kusov zveri a to ideálne na takých miestach, kde je tlak zveri najvyšší. Nepovažujem sa za odborníka na šelmy, a nechcem preto uvádzať koľko asi jednotlivých šeliem na našom území reálne žije, no na webstránke Lesoochranárskeho zoskupenia VLK je uvedené, že medveďov v Slovenskej republike žije 1000 až 1300 a v roku 2014 tu žilo 250 vlkov. Ani s prehnanou dávkou fantázie si nedokážem predstaviť, aby táto populácia šeliem dokázala udržať stavy zveri v SR v stavoch prípustných pre našu krajinu.
Čo je prípustný stav? Prečo vôbec musí existovať štátom stanovený počet zveri na konkrétnu výmeru konkrétneho územia?
Jednoducho si je potrebné uvedomiť, že voľná nezastavaná plocha: polia, pasienky, lúky, lesy, záhrady, ovocné sady, chmeľnice, či vinice, teda všetka pôda okolo nás, je v niečiom vlastníctve, či niečijej správe. Tieto pozemky majú svojich konkrétnych vlastníkov a užívateľov a tí od svojho vlastníctva, či užívacieho práva očakávajú aj konkrétny úžitok. Poľnohospodári očakávajú zber úrody, lesníci ťažbu kvalitného dreva, vinári zber hrozna, ovocinári ovocia, bačovia chcú pásť na pasienkoch ovce a dobytok, resp. kosiť lúky a pripraviť si seno na zimu a pod.. A ani jeden z vyrátaných obhospodarovateľov pôdy sa nemieni deliť o svoje užívanie a zisk s voľne žijúcou zverou.
Obdobne je to s dopravnými komunikáciami a zrážkami vozidiel so zverou, len v roku 2016 bolo oficiálne nahlásených 850 takýchto zrážok s celkovou škodou cca 337 321 € a koľko ich je naozaj, resp. koľko zveri zahynie na koľajniciach pod kolesami rušňov a vagónov?
Práve z týchto dôvodov štát v poľovníckych plánoch určil, koľko zveri môže v tom-ktorom regióne žiť, tak aby to dané územie bez neprimeranej ujmy zvládlo. Pod ujmou sa myslia práve škody spôsobené zverou s tým, že pokiaľ škody na poľnohospodárskych, či lesných kultúrach nastanú, reagujú naň poľovníci zvýšeným tlakom na danú lokalitu, vybudovaním odvádzacích prikrmovacích zariadení a v neposlednom rade aj nahradením škôd a to buď finančne alebo odpracovaním brigád. Pod primeranosťou sa rozumie spokojnosť návštevníkov lesa, turistov, poľovníkov, lesníkov, hospodárov... jednoducho všetkých ľudí, ktorí sú s pôdou spätí.
V súvislosti s autorovými názormi je taktiež potrebné poznamenať, že autor nepostrehol pojem kŕmenia a prikrmovania (viď § 26 ods. 1 písm. d/ cit. zákona). Poľovníci zver nekŕmia, to robí gazda v chlieve, keď si kŕmi svinku, či býčka. Úlohou poľovníkov je prostredníctvom tzv. prikrmovania zabezpečiť, aby zver nespôsobovala v období núdze škody na lesných (bežný je ohryz lesných (ovocných) stromov, ktoré ohryzom stratia na kvalite a tým aj na hodnote), resp. poľnohospodárskych (zlikvidovanie tzv. oziminových plodín) kultúrach.
Viď:
Poľnohospodári na Spiši sa chcú pre zničenú úrodu súdiť s poľovníkmi.
Poľovníci musia zabezpečiť zimné prikrmovanie, tak aby dokázali zver odviesť od iných prostriedkov obživy, najmä teda od polí s oziminami, pretože v opačnom prípade je úroda zdevastovaná a poľnohospodárskym subjektom vznikajú značné škody na úrode, poľnohospodárom sa dokonca občas vôbec neoplatí zverou atakovanú úroku zozbierať. Nemožno opomenúť majiteľov drobných záhradiek, ale i veľkých ovocných sadov a viníc, ktorí o škodách vedia svoje, pričom bežné oplotenie pozemku nie je pre zver žiadnou prekážkou – diviaky ho rozbijú, jelene a daniele preskočia.
Alebo radšej oplotíme našu krajinu, všetky cesty, polia, lúky a lesy, zľava doprava a odhora po spodok vysokým oceľovým oborovým pletivom? Len nevedno, kto z vlastníkov to dovolí, kto postaví a hlavne kto to zaplatí..
Autor v článku taktiež útočí na lov zveri a prirovnáva ho k barbarstvu.. Lov zveri je nevyhnutná súčasť poľovníctva ako spôsobu hospodárenia s voľne žijúcou zverou. Iné znižovanie počtu zveri jednoducho neexistuje. Lov prebieha viacerými spôsobmi, pričom najčastejšie ide samozrejme o lov strelnými zbraňami, no často sa stretávame aj s lovom lukom, či s lovom poľovným dravcom (sokoliarsky upotrebiteľným jedincom). Lov má svoje presné pravidlá a tradície. Slovenské tradície sú dodržiavané desiatky, niektoré stovky rokov, odlišujú poľovníkov od mäsiarov a revír od bitúnku. To, čomu sa autor v článku vysmieva (hovorí o vetvičkách, trúbení a tančekoch), je pre nás národné kultúrne dedičstvo a prejav úcty ulovenej zveri. Jeho „vetvičky“ sú pre nás zálomky a symbolizujú posledný hryz, resp. miesto vstrelu, resp. dekoruje sa ním poľovník, ktorý zver ulovil a jeho „trúbenie“ je pre nás používanie jedinečných Slovenských poľovníckych signálov hraných na lesných rohoch, či lesniciach, ktoré je doslova stáročnou tradíciou a len podčiarkuje kultúrnosť celého aktu. „Tančeky“ nemáme, no možno ich má a používa autor.
Niekto si povie, že čo je to za úctu, keď sme zver zabili. Ja odpovedám, že zver bola ulovená na základe povolenia, po dôslednej selekcii, osobou, ktorá má predpísané skúšky a predpísanú zbraň (nie príliš slabú, nie extrémne silnú, nie vojenskú a pod.). Po tomto ako zver zhasla, poľovník dostane zálomok ako symbol úspešného lovu, zver dostane zálomok ako symbol posledného hryzu. Nezriedka sa na lesnici, či lesnom rohu zahrá slávnostné halali a zver sa z miesta odvezie hlavou nasmerovanou do revíru. Ak by zver nelovili poľovníci, ale usmrcovali by ju povedzme policajti, armáda, či platení strelci, ako sa to uvádzalo v diskusii k dotknutému článku, prebiehalo by to rovnako? Boli by potom autor a k jeho názorom priklonení čitatelia spokojní?
Viď "lov" v USA:
https://www.youtube.com/watch?v=XA5uOSkPcZ4
https://www.youtube.com/watch?v=w7HqiH3WUZM
Toľko azda k nosným autorovým argumentom, zvyšné o tzv. psychologickom rozmere poľovníctva, či vegetariánstve ako cieli ľudstva a pod., nepovažujem za priliehavé a podstatné, ale skôr za zbytočne urážlivé.
Je nesporné, že znižovanie počtu zveri je nevyhnutnou súčasťou spravovania vidieckej krajiny, poľnohospodárstva, resp. lesohospodárstva, a ak preto má byť zver usmrcovaná, nech to robia poľovníci poľovníckym spôsobom a nie najatí ostreľovači, bez štipky úcty k zveri, prírode a krajine.
Opakovane uvádzam, že mi je ľúto usmrtenia autorovho psa, no na ilustráciu uvádzam, že len minulý mesiac bolo v banskobystrickom kraji usmrtených viac než 20 poľovníckych psov, ktoré boli zabité diviakmi pri love, resp. nakazením sa tzv. pseudo-besnotou po kontakte s diviakom počas lovu. Každý z týchto psov mal preukaz pôvodu, mal svojho vlastníka, ktorý ho kúpil, vycvičil a absolvoval s nim zákonom predpísané skúšky upotrebiteľnosti a každý z týchto psov bol členom poľovníkovej rodiny, ktorej členom ostali len oči pre plač a prázdnotou zívajúca voliéra. No ani jeden z nás, ktorí sme takúto stratu utrpeli, sme nezanevreli nenávisťou na diviačiu zver, či poľovníctvo.
V dnešnej modernej dobe nie je možné ponechať zákonom nechránené, voľné priestranstvá poľovnícky neobhospodarované. Viedlo by to k totálnemu premnoženiu zveri (vyššie uvedené čísla sú snáď zrejmé) a k následnému vzniku škôd skutočne veľkého rozsahu. Lov zveri, tak ako ho vykonávajú slovenskí poľovníci je jediným efektívnym a kultúrnym (humánnym) spôsobom trvalého udržiavania stavov voľne žijúcej zveri na našom území a preto predstava o jeho odstránení, či regulovaní na spôsob autorových myšlienok je totálne scestná a v praxi neudržateľná.
Autor: Matúš Sarvaš, predseda RgO SPZ Novohradu
