16. marec - Vítanie poslov jari

Drozd odspieval posledný verš svojej piesne, vrcholky mladej bučiny stmavli a prvá hviezda sa hlási o slovo, zvestujúc že prišiel jej čas. Poľovník silnejšie zovrie svoju zbraň a cíti ako chladný kov tíši jeho horúce zelené srdce. Celá jeho duša sa kúpe v neopakovateľnej atmosfére jarného večera. Čaká na prvé zapísknutie či zakvorkanie vtáka, za ktorým dnes prišiel. Utišuje pri nohách ležiaceho psíka, ktorého zaujala vyťahujúca črieda diviakov. Pohľadom odprevádza chrbty lanštiakov mihajúcich sa vo vysokej suchej tráve. Dnes nie, dnes sme tu pre potravu duše a nie tela hovorí v duchu štvornohému priateľovi. Slabučké, ale dôrazné pisknutie mu dáva do úst vábec a poľovník počúva či to bol len klam alebo naozaj ? Druhé pisknutie a hlboké zakvorkanie ho presvedčí a pohľadom pátra po stene starej bučiny. Už ju vidí proti oblohe ako sa točí okolo starého suchého buka a odlieta iným smerom, poľovníkove zavábenie však mení jej smer letu... Broková rana naplní celú rúbaň ostrým zvukom a s ozvenou sa rýchlo stráca, ako keby sa nejako viac ponáhľala, aby nerušila túto sviatočnú chvíľu. Zlomená brokovnica na jeho kolenách a vôňa vystrelenej nábojnice ho vracajú myšlienkami do minulosti k jeho otcovi a starému otcovi. Tiež boli vášnivými slukármi, ktorí vedeli precítiť vzácny večer a s pokorou sa skloniť nad ulovenou slukou. Tak ich to naučili ich otcovia a dedovia vnímajúci jarný ťah ako návrat k samej podstate poľovníctva, kde sa úspech nemeria veľkosťou parožia či váhou úlovku. Podstatou je tu sila zážitku, tradícia jarného lovu dedená z pokolenia na pokolenie. Aj takýto bol kedysi 16. marec...