V tomto čísle by som rád porozprával krátky, ale zato zaujímavý a veľmi poučný príbeh. Tento krát ale nebude len o zvieratách a rastlinách v lese, ale aj o ľuďoch.
My, poľovníci, sa v prírode nachádzame veľmi často a pri svojich pochôdzkach si veľmi pozorne všímame svoje okolie. Ostrým zrakom skúmame lúky, malé čistinky, úbočia, doliny, hrebene kopcov a samozrejme aj stopy zveri odtlačené v pôde, ktorú máme pod nohami alebo kmene stromov a kríkov vôkol nás. Je to ako čítať knihu. Každá stopa na chodníku, rozhádzané lístie v úbočí, či oškretá kôra stromu rozprávajú krátky príbeh. Tu si označil jeleň svoje teritórium počas ruje, tam prebehla črieda diviakov a rozorala kraj cesty hľadajúc potravu, inde sa zasa zišli muflóni, aby hodovali na mladých kmienkoch stromov a doplnili potrebnú vlákninu do svojich hladných žalúdkov. Nič nám neunikne a počas prechádzky horou si živo predstavujeme, čo sa tu udialo možno len pred niekoľkými hodinami.
Občas však narazíme aj na pobytové znaky iného druhu. Nie, nemám na mysli medveďa, i keď i ten sa sem občas zatúla. Myslím na nezbedný druh homo sapiens sapiens, teda na človeka zvaného rozumný. Ľudská činnosť zanecháva v prírode dosť neprirodzené a nechcené predmety. Patria sem predovšetkým rôzne druhy plastového odpadu, sklené fľaše, rôzne kovové predmety ako napríklad plechové debničky, pletivo, drôt a podobne. Zvyknúť si na to nie je jednoduché, pretože takýto odpad sem nepatrí a ani oku neladí. Mám preto v ruksaku poruke okrem ďalekohľadu a ostatnej poľovníckej výbavy vždy jedno plastové vrece. Nie je tam na zabalenie a transport úlovku, ale pre prípad, že narazím na nechcenú skládku ľudského odpadu. Našťastie nie som na to sám. Mám už vo svojom osemročnom synovi dobrého pomocníka, ktorý mi vždy pomôže a samozrejme aj ostatní kolegovia poľovníci priložia ruku k dielu. Každý rok sa takýmto spôsobom individuálne alebo kolektívne zapájame do kampane, ktorú organizuje Slovenská poľovnícka komora s názvom Čistý revír = čistá príroda. Ide v nej hlavne o to, ukázať ľuďom, že poľovníci nie sú krvilační zabijaci, ale že im záleží na prostredí, v ktorom hospodária.
Aj tento rok sme mali na pláne pozrieť sa na poslednú lokalitu s plastovými zvyškami po výsadbe v časti revíru zvanej Slopy. Odpad zväčša pozostával z plastových rúr rôznej dĺžky, ktoré v minulosti slúžili na ochranu sadeníc proti ohryzu zverou po výsadbe. Stromčeky vyrástli, ale plasty zostali a boli naozaj poctivé. V minulých rokoch sme vyzbierali dve lokality a zostávala posledná, tá najodľahlejšia. Vedel som, že to bude riadna fuška, ale bol som odhodlaný, že túto časť revíru zbavím posledného plastového bremena.
Ako to už v živote chodí, občas sa šťastie na človeka usmeje. Stalo sa. Dozvedel som sa, že v Lúke bude niekoľko týždňov stanovať skautský tábor. V prvých týždňoch sa jednalo o skupinu Slovenský skauting, 82.zbor Polaris Sereď pod vedením pána Ivana Javora, po ktorom mala nasledovať skupina skautov pozostávajúca aj z členov z Modrovky pod vedením nášho starostu Ing.Vladimíra Balaja. A keďže skauti sú ľudia úzko spätí s prírodou a životným prostredím, zaujímali sa, či nám poľovníkom ich prítomnosť nebude prekážať a tiež, či by nám nejako nemohli pomôcť. Samozrejme nám to v žiadnom prípade nevadilo. Ponúkli sme im možnosť dozvedieť sa o našej prírode a podmienkach niečo viac počas krátkej besedy s našim poľovníckym hospodárom, pánom Karolom Ábelom a navrhli sme, že ak chcú pomôcť, vieme kde a ako.
Boli sme prekvapení, aký záujem mali o prírodu títo mladí ľudia. Z prednášky boli unesení a nasledovala dlhá diskusia plná otázok. Nezostalo však len pri slovách. Po týždni sa mi ozval vedúci tábora, aby sme sa dohodli na termíne brigády. Boli dosť sparné dni, preto som bol prekvapený, že sa im chce, ale slovo dalo slovo a plán bol dohodnutý.
14.júla 2022 v popoludňajších hodinách sme sa stretli pri mojom krmelci pod Slopami. Odtiaľ sme pomaly vystupovali hore Zrázom až do pravej slopovej doliny k mladine tesne pred jej koncom, neďaleko najvyššieho bodu v katastri obce Lúka, ktorý sa volá Kňaží vrch. Cesta je tam dosť zarastená malinčím, takže len dostať sa k mladine dalo človeku poriadne zabrať. Navyše bolo veľmi teplo a komáre začínali byť už v tomto čase tiež veľmi „prítulné“. Po krátkej inštruktáži a rozdelení vriec sme sa zoradili do rojnice a pomaly zberali odpad až po hrebeň nad Dlhou dolinou. Tam sa nám dostalo odmeny v podobe krásneho výhľadu na celý náš revír. Boli sme užasnutí a vďační za tento moment a ja za to, čo sme pre tento prekrásny kus prírody urobili.
Cesta dolu bola omnoho veselšia, pribudlo otázok a smiechu. Všetci sa tešili, že sa akcia vydarila, cieľ bol splnený a samozrejme aj na dobrú večeru. Po príchode ku krmelcu som sa im všetkým poďakoval a urobili sme si aj spoločnú fotku s úlovkami – niekoľkými vrecami plastového odpadu a jednou plechovou prepravkou. Dobrá nálada však netrvala dlho. Pokazila nám ju informácia, že skupina občanov nespokojných s umiestnením tábora v lokalite vodného zdroja privolala policajnú hliadku. Fakt, že podľa vyjadrenia polície nebol porušený žiadny právny predpis už nikdy nezmaže dojem, ktorý sme zanechali. Pocit, že namiesto poďakovania za dobrý skutok sa im dostalo verejného poníženia, dodáva tomuto príbehu trpkú príchuť na záver. Chcem sa im preto touto formou ešte raz poďakovať a poprosiť ich, aby spomínali len na to dobré, čo u nás zažili.
A viete, že ešte zostáva veľa takých miest, ktoré by potrebovali očistiť? Možno sa vám zdá, že príroda v našom okolí je čistá, no my poľovníci chodíme na miesta, kde je ešte čo robiť a máme oči a ruksaky otvorené. Snáď si niekedy budeme môcť povedať, že je už všetko v poriadku - ako v prírode, tak aj v medziľudských vzťahoch.
Marián Ábel
      
|
